„Closed Worlds“ – Spomienky ako uzavreté svety
Manovich v sérii „Closed Worlds“ používa AI na rekonštrukciu obrazov zo svojho detstva a mladosti v Rusku, pričom vytvára „uzavreté svety“, ktoré odrážajú jeho vnímanie komunistickej spoločnosti ako surrealistického divadla. Táto séria obsahuje scény, kde priestory nie sú len architektonicky izolované, ale zároveň vyžarujú emocionálne uzavretie. Hoci tieto obrazy vychádzajú z reálnych spomienok, AI ich zobrazuje cez virtuálny filter, čím vytvára akési alternatívne verzie spomienok, ktoré sú skôr náladami než presnými záznamami udalostí.
Stereotypy a imaginácia: Séria „After a Long War“
V sérii „After a Long War“ Manovich zápasí s tým, ako AI interpretuje jeho ruské spomienky prostredníctvom obmedzených vizuálnych stereotypov. AI, pri zmienke o Moskve, často generuje obrazy Kremla, ruských kostolov či monumentálnych stavieb. Tieto stereotypy, ktoré vychádzajú z obrovského množstva verejných dátových zdrojov, odhaľujú limity AI. Manovich tak pristupuje k tvorbe diel ako k „boju“ s AI, kde sa snaží AI vyviesť z jej komfortnej zóny a prinútiť ju vytvárať jedinečné obrazy, ktoré by lepšie odrážali jeho osobné skúsenosti.
Zápas s klišé: Umelecké a technické výzvy v práci s AI
Jednou z hlavných výziev generatívnej AI je jej tendencia reprodukovať klišé. Manovich pri zadávaní textových pokynov (promptov) musí používať dlhšie a vrstvené opisy, aby sa vyhol stereotypným interpretáciám. Aj tak však AI, trénovaná na rozsiahlych obrazových databázach, často reprodukuje zaužívané vizuálne vzory. Tento fenomén sa pre Manovicha stáva tvorivým „nepriateľom“, s ktorým vedie dialóg, a súčasne ho núti rozvíjať nové stratégie pre zachovanie osobitého umeleckého výrazu. Tento zápas odhaľuje AI nielen ako pasívny nástroj, ale aj ako aktívny prvok ovplyvňujúci proces tvorby.
Otázky etiky a spoľahlivosti digitálnych spomienok
Článok taktiež otvára otázku spoľahlivosti digitálnych obrazov, keďže diela vytvorené AI často obsahujú nepresnosti a „nespoľahlivé“ interpretácie. Tieto digitálne spomienky, ovplyvnené algoritmami a databázami, bývajú plné kultúrnych stereotypov, ktoré nemusia presne zodpovedať pôvodným zámerom umelca. Manovich sa zamýšľa, či sú tieto obrazy autentickou reflexiou našich spomienok alebo len ich reinterpretáciou, ktorú formuje technická architektúra AI, napríklad štruktúra „latentného priestoru“ (latent space), ktorá určuje, čo AI vytvorí.
AI ako „pamäťová mašina“ a jej vplyv na individuálnu identitu
Manovich označuje AI ako „pamäťovú mašinu“ a naznačuje, že v digitálnej ére sa naše spomienky stávajú akýmsi muzeálnym exponátom či fragmentmi filmových scén. Tento proces zahŕňa selektívnu voľbu detailov a vynechávanie ostatných, čo vedie k idealizácii či dramatizácii našich spomienok. Podobne ako digitálne fotografie, ktoré dnes už nie sú len záznamom udalostí, ale nástrojom pre formovanie našej identity, AI pretvára naše spomienky na obrazy, ktoré sa síce podobajú realite, ale prinášajú nový rozmer – digitálny otlačok súčasnosti a kultúry, v ktorej boli vytvorené.
Záver: Umelá inteligencia ako nástroj reinterpretácie
Lev Manovich vo svojej práci vykresľuje umelú inteligenciu ako aktívneho tvorcu, ktorý nielen reprodukuje naše spomienky, ale ich aj kreatívne pretvára. Každé dielo vytvorené AI je tak novým pohľadom na našu minulosť, ktorý nám umožňuje objavovať hlbšie vrstvy toho, čo znamená pamätať si v digitálnej ére. Manovichova práca je nielen umeleckým experimentom, ale aj filozofickou štúdiou o tom, ako sa mení pamäť a identita v digitálnej dobe, kde sa hranica medzi skutočnosťou a virtuálnym obrazom stále viac rozmazáva.
```
