Séria „In the Garden“ čerpá inšpiráciu z francúzskych formálnych záhrad a architektúry 17. a 18. storočia. Manovich zadáva AI príkazy, aby sa zamerala na vzhľad starých rytín a leptov, pričom AI vytvára svet zložený z línií a geometrických vzorcov, ktoré vnášajú do kompozície symetriu a opakovanie. Použitie AI príkazu „zoom out“ navyše pridáva vrstvy symetrických elementov, ktoré dokonale dopĺňajú formálne témy záhradnej architektúry. Záhrady tu pôsobia ako snový svet minulosti, no zároveň odhaľujú limity AI – generatívny proces je schopný simulovať tradičné umelecké techniky, ale stále je obmedzený na opakovanie vzorcov bez hlbšieho kontextu.

Séria „A Play for a Winter City“ čerpá z Manovichových spomienok na zimy v jeho detstve a umocňuje atmosféru mesta simulovaním zimného svetla, chladných farieb a „scénografie“ zasneženej krajiny. Manovich zadáva AI pokyny ako „architektonický model“ alebo „divadelná scénografia“, čím sa snaží priblížiť estetiku animovaných filmov zo 70. rokov. Tieto obrazy nepredstavujú presné detaily, ale skôr všeobecnú náladu, akú by vyvolávalo zimné mesto – zároveň však demonštrujú, ako AI dokáže vytvoriť atmosféru bez dokonalého zachytenia reality, čím podporuje pocit imaginárneho mesta, ktoré „existuje“ iba v pamäti autora.

„Library of Unwritten Manuscripts“ predstavuje imaginárnu knižnicu plnú rukopisov, ktoré neboli nikdy dokončené, publikované či dokonca zapísané. Manovich odkazuje na históriu literatúry v Sovietskom zväze, kde mnohé najlepšie diela nikdy nesmeli uzrieť svetlo sveta. Generatívna AI vytvára stránky s náznakmi rukopisov – rozmazané, neúplné a čiastočne vymazané texty, ktoré poukazujú na zánik myšlienok ešte predtým, než sa mohli plne zhmotniť. Tento projekt odhaľuje univerzálnu skúsenosť z kultúrnych dejín, kde sa mnohé inovatívne diela stratili alebo zostali len ako fragmenty. Stránky, ktoré AI generuje, pripomínajú rukopisy, no neobsahujú konkrétny jazyk – len všeobecné vzorce gramatiky a písma, čo ešte viac umocňuje ich tajomstvo.

V sérii „Drawing Rooms“ Manovich skúma interiérové priestory a akumuláciu objektov, ktoré vytvárajú atmosféru ľudských interakcií. Miestnosti sú plné objektov, ktoré sú často fragmentmi alebo len tieňmi niečoho strateného. Manovich ich opisuje ako „fragmenty fragmentov,“ ktoré nesú iluzórnu matériu vytvorenú AI, pôsobiacu, akoby sa objekty rozpúšťali či vznášali v priestore. Táto séria vytvára metaforu procesu generatívnej AI, kde každá vytvorená scéna je syntézou miliónov obrázkov a stáva sa digitálnou matériou, ktorú autor prirovnáva k vôni či nehmotným pohybom vzduchu, čo vyvoláva pocit efemérnosti a nestálosti.

Záverečná séria „Closed World“ obsahuje Manovichove skice a kresby z 80. rokov, ktoré zachytávajú jeho vnímanie sovietskej reality ako uzavretého, divadelného sveta. Tento „uzavretý svet“ pozostáva z priestorov s ohraničenými stenami, kde architektonické prvky oddeľujú scénu od vonkajšieho sveta. Manovichov koncept súvisí s jeho skúsenosťou vyrastania v komunistickom Rusku, kde sa každodenný život podobal na hromadné divadlo, kde ľudia vykonávajú svoje úlohy ako herci na javisku. Táto séria tiež symbolizuje postupné rozpadávanie sa tejto „simulácie,“ kde polámané konštrukcie a drobné objekty poukazujú na utópiu, ktorá sa nikdy nenaplnila.

Výstava „Memory, Draw“ nie je len umeleckým experimentom, ale aj filozofickým rozborom toho, ako AI dokáže reinterpretovať spomienky a prenášať ich do vizuálnych foriem, ktoré zrkadlia minulosť, no zároveň odhaľujú jej nepresnosť. Manovich prostredníctvom AI vytvára diela, ktoré vyvolávajú pocit nostalgie, ale zároveň konfrontujú diváka s otázkami o spoľahlivosti spomienok a iluzórnej povahe digitálnej kultúry.